TAK AKO V obciach a mestách spomínajú na SNP pred 63 rokmi
dovoľte, aby naša obec si spomienkou pripomenula tieto dni.
A to reláciou Veľký mýtus o SNP
/podklady boli záskané od redaktora Robert Arpáš SAV/

Situácia na bojiskách 2 SV v roku 1943-1944 smerovala k porážke Nemecka. Podmienky nahrávali plánom exilového čs. prezidenta E. Beneša. Ich cieľom bola reštaurácia ČSR v jej predmníchovskej podobe, s jediným československým národom. Londýnska exilová vláda odmietala, aby sa v obnovenom Československu malo mať Slovensko politickú autonómiu. Časť demokratického odboja, ktorá hájila právo na autonómiu, sa podieľala na vytváraní vrcholného orgánu domáceho odboja SNR. Na jej vytvorení sa dohodla s komunistami na Vianoce 1943. Pri troch komunistoch - G. Husák, L. Novomeský, K. Šmitke boli v SNR i traja zástupcovia občianskeho bloku J. Letrich, Ján Ursíny, a Matej Josko. SNR vyhlásili za jediného reprezentanta politickej vôle slovenského národa.

I napriek výhradám voči Benešovej exilovej vláde bola SNR nútená hľadať s ňou dorozumenie. Bola totiž medzinárodne uznávaným orgánom a ako taká mohla poskytnúť diplomatickú záštitu pripravovanému povstaniu na Slovensku.

Beneš koncom marca 1944 sa kladne vyjadril k aktivite SNR.

Na prípravu povstania bolo potrebné vytvoriť zázemie v armáde. Preto sa SNR pokúšala získať osobnosti s autoritou v armádnych kruhoch. Voľba padla na pplk. Goliana, ktorého do funkcie vojenského veliteľa domáceho odboja vymenoval sám Beneš.

Gen. Golian, ktorý pôsobil na veliteľstve pozemného vojska v B. Bystrici, si vytvoril vojenské ústredie pripravujúce bojové plány povstania. V defenzívnom variante plánu malo byť signálom k povstaniu začatie okupácie Slovenska Nemcami. Optimálny útočný variant predpokladal, že povstanie sa začne, keď sa Červená armáda priblíži k slovenským hraniciam. Vtedy mali dve východoslovenské divízie otvoriť Dukliansky priesmyk a umožniť tak Sovietom presun na Slovensko bez boja.

To však vyžadovalo súčinnosť s postupujúcou ČA. Preto mala byť do ZSSR vyslaná misia s cieľom presvedčiť velenie ČA, aby plány povstalcov zapracovali do svojich vojenských cieľov. Delegát K. Šmitke sa do Moskvy dostal 4 augusta 1944 s plánmi povstaleckými a s plánmi vypracovanými gen. Čatlošom.

Na Slovensku nič navonok nenasvedčovalo, že sa chystajú zmeny. Zdanlivú idylu , začali v lete 1944 narušovať partizáni. Režim reagoval vyhlásením stanného práva a organizovaním proti partizánskych akcií, ktoré sa však míňali účinkom. Vojaci proti partizánom nezasahovali naopak, sami ich zásobovali vojenským materiálom.
Sebavedomie partizánov rástlo až do takej miery, že začalo ohrozovať samotné plány povstania. Nemci sa totiž oprávnene obávali o bezpečnosť strategických dopravných koridorov cez Slovensko. Nemecký vyslanec Hans Elard Ludin čoskoro navrhol eliminovať partizánsku hrozbu nasadením nemeckých jednotiek. V snahe zabrániť ich príchodu nariadil minister Čatloš v noci na 25. augusta bratislavskej posádke bojové cvičenie.
Príslovečnou poslednou kvapkou bolo zadržanie skupiny nemeckých dôstojníkov, ktorí cestovali z Rumunska do Berlína. Ráno 28.augusta ich partizáni postrieľali na dvore martinských kasární. Ešte ten deň urgoval veľvyslanec Ludin u prezidenta Tisa nasadenie nemeckej armády proti partizánom, s čím Tiso súhlasil.
Vstup nemeckého vojska na slovenské územie v predpoludňajších hodinách 29.8.1944 naplnil podmienky defenzívneho plánu povstania. Neboli to povstalci, ktorí určovali vývoj situácie. Iniciatívu mal v rukách nepriateľ na ktorého kroky museli reagovať. Golian vydal rozkaz na branný odpor s platnosťou od 20 hodiny 29.8.
Jeho uskutočnenie však poukázalo na nedostatočnú prípravu povstania tak z vojenskej ako aj z politickej stránky. Bratislava sa k povstaniu nepridala, v Nitre major Ján Šmigovský zostal verný oficiálnej vláde. Na západe povstanie neuspelo a ani na východe sa situácia nevyvíjala v prospech povstalcov. Východoslovenské divízie, ktoré mali plniť v povstaní strategickú úlohu Nemci ozbrojili už 31. augusta realizáciou vopred pripravenej akcie „zber zemiakov“.
Povstalci tak prišli o možnosť spojiť sa s ČA, ktorá operatívne zaradila do svojich plánov Karpatsko – dukliansku operáciu. Jadrom povstania sa stalo stredné Slovensko s centrom v B. Bystrici.

Vypuknutie povstania zaskočilo aj jeho politických predstaviteľov, z ktorých jedine Ursíny bol v B. Bystrici. Ostatní prichádzali na povstalecké územie až v nasledujúcich dňoch. Aj preto proklamácia k slovenskému národu z 30.augusta nebola vydaná v mene SNR a ani sa nezmieňovala o obnove ČSR. K tomu došlo až na prvej schôdzi SNR 1.septembra, kde bola prijatá deklarácia ktorou sa SNR vyhlásila za zdroj celej zákonodarnej a výkonnej moci na Slovensku.

To sa nepáčilo Londýnu. Spor ako zažehnať rokovanie delegácie SNR, ktorá vycestovala za Benešom. Jej cieľom bolo v exilovej vláde obhájiť koncepciu nového Československa, ktoré malo byť obnovené ako spoločný štát Čechov a Slovákov a karpatských Ukrajincov na základe princípu rovného s rovným. Riadenie slovenských záležitostí mala mať v rukách SNR. Beneš napokon akceptoval, aby správa povojnového Slovenska bola odovzdaná SNR.

Napriek úsiliu povstalcov, materiálnej a vojenskej pomoci za strany Moskvy a nasadeniu československého vojska sa povstalecké územie deň za dňom zmenšovalo. Dňa 26.oktobra 1944 opustili povstalci B. Bystricu, ktorá nasledujúci deň kapitulovala. Ústup do hôr sa stal osudným obom vojenským predstaviteľom povstania. Golian a Viest padli do nemeckého zajatia, z ktorého sa už nevrátili.

Dolná časť H. Dúbravy bola dôležitá ako železničná križovatka, využívaná pre potreby presunu zásobovania povstaleckej armády. Do bojov zasiahli aj dva pancierové vlaky Hurban a Štefánik. V dôsledku rozsiahlych bojov veliteľstvo povstaleckej armády nariadilo evakuáciu obyvateľstva z dolnej časti do hornej časti Dúbravy a do Ladna.

Územie Dúbravy a jej okolia sa povstaleckým jednotkám podarilo udržať do 27.10.1944.

Pádom B. Bystrice stratila povstalecká politická reprezentácia svoju základňu, čo sa prejavilo oslabením jej pozície, najmä vo vzťahu k exilovej československej vláde.

Ale i napriek tomuto vývoju sa SNP stalo dôležitým medzníkom v československých vzťahoch. Vďaka SNP vstúpilo Slovensko do obnovenej ČSR vo výhodnejšej pozícii ako v roku 1918. Slováci sa stali skutočným spolutvorcami československej štátnosti. Vďaka SNP nebolo možné, aby štátoprávne usporiadanie novej ĆSR bolo iba obnovením predmníchovských pomerov.